को मान्छेको बस्ती भित्र तुवाँलोले ढाकेको छ
Manchheko basti bhitra tuwalo le dhakeko chha
को. मान्छेको बस्ती भित्र तुवाँलोले ढाकेको छ
हटाई दिने कोही हुन्न, छोपी दिने मात्र हुन्छ
१. धेरै भने आफैलाई, थोरै भने अर्कालाई
राम्रो देखे माया लाउने, नराम्रोलाई थुकी दिने
अर्कालाई कुल्चिएर ओ… हो…
अर्कालाई कुल्चिएर अघि बढ्ने कस्तो बानी
ठेस् कहिले खाने हो, होस् कहिले आउने हो
२. बनाएको परमेश्वरले, सबलाई बराबरी
न त ठूलो न त सानो, न त धेरै न त थोरै
आँखा भई देखे पनि ओ… हो…
आँखा भई देखे पनि, अन्धो हुन मन पराउने
ज्योतिदेखि टाढा भागी अँध्यारो अँगाल्न पुग्ने
manchheko basti bhitra tuwalo le dhakeko chha
hatai dine kohi hunn, chhopi dine matra hunchha
1.
dherai bhane aafailai, thorai bhane arkalai
ramro dekhe maya laune, naramro lai thuki dine
arkalai kulchhiera o… ho…
arkalai kulchhiera aghi badhne kasto baani
thes kahile khane ho, hos kahile aune ho
2.
banayeko parmeshwarle, sablai barabari
na ta thulo na ta sano, na ta dherai na ta thorai
aankha bhai dekhe pani o… ho…
aankha bhai dekhe pani, andho hun man paraune
jyoti dekhi taadha bhagi andhyaro angalna pugne
Verse (Ko.): In the settlements of people, a fog has covered everything. There is no one to remove it—only those who add to it. Verse 1: People praise themselves too much, and speak little of others. They love only what looks good, and spit on what seems bad. They trample others to get ahead — what a strange habit! When will they stumble? When will they realize the truth? Verse 2: God has created everyone equally — Neither greater nor lesser, neither too much nor too little. Even though we have eyes to see, We still prefer to remain blind. Running away from the light, we embrace the darkness.